Other

Fotomomenty 2

3. may 2015 at 13:45 | LinDa
Ahoj.
Opäť po týždni som späť. Je to dlhá doba, dokonca som odvtedy skoro ani nezačala s novým desingom, ale aspoň som rozpísala dva články. Ani jeden nevydám, pretože mi hneď na druhý deň prišli trápne. Takto začína môj každý druhý nápad, a zároveň aj končí. Viem však, že sa môžete tešíť na dva zdravé koláče a ešte jedno už spomínané video. Musím ho ešte trochu postihať a pridať tam hudbu. Dnes si užite fotky. Niektoré su staré už mesiac, ale nevadí.

Tým, že som upravila farby sa fotka stala menej rozmazanou. Takto často dokážem zachrániť fotky, ktoré už nemajú nádej :D A potom im zrazu príde a je jej veľa. Aj pri tejto som mala šťastie na hmyz. (viď muška vpravo hore)

Strom ma obťažoval, musela som ho trochu usmerniť. Aj tak z tohto fotenia, ktoré sa konalo pred mesiacom, nevzišli dobré fotky, v ten deň som mala akúsi opuchnutú tvár. Ale aspoň, že som si našla dobrú čarovnú paličku (Potterhead forever).


Neviem, či tam to srdiečko vidíte, alebo nie. Ale je to krása.

A klinec dňa. Salamandra, ktorá spočiatku vyzerala ako nejaka detská gumená figúrka na hranie, ale potom sa pohla. Prepáčte kvalitu, bolo to zblížené. Včera sme videli ďalšiu, ale menšiu. A nemala som pri sebe foťák -_-

Viac fotiek bohužiaľ nemám. Buď sa nevydarili, alebo boli všetky rovnaké, rozmazané, neoriginálne, alebo som si ešte nejaké odložila pre nabudúce :3
Dúfam, že nebude pršať. Skazilo by to moje plány ísť si zabehať. Bola by som smutná, a všetky moje zlé vlastnosti by len nabrali na sile. A navyše bojím sa, bojím sa všetkých známok, ktoré zajtra dostanem. Pokiaľ ten strach nevybijem poriadne intenzívnym behom, kde budem striedať šprint s pokojným tempom, mohlo by to zle dopadnúť. Moje sebavedomie by sa stalo ešte nižším.

Uznávam, že som sa v knihe Na vine sú hviezdy trochu mýlila, čiže som ju podcenila. Je zatiaľ výborná a neviem sa dočkať záveru. Sú tam skvelé myšlienky a názory ako v Kam zmizla Aljaška. Vidno, že to napísal rovnaký autor. Uvidíme, ktorú knihu budem mať v konečnom dôsledku radšej. Viem, že to nebude viac ako u Veronika sa rozhodla zomrieť, pretože tá bola viac ako výborná.

Všimla som si, že používam divné slová. Pripadám si, akoby som mala biednu slovnú zásobu, aj keď veľa čítam a snažím sa písať vlastné diela. V každom článku začínam tak isto: Aké články chystám, potom môj týždeň, šport, knihy, jedlo, Beatles. A nič viac. Točí sa môj život len okolo týchto neustále sa opakujúcich vecí? Potrebujem zažiť niečo nové, naučiť sa komunikovať, prestať sa báť svojej rodiny, byť schopnejšou a vedieť niečo dokázať. Nebyť iba chodiacou mŕtvolou, ktorú by naša triedna dopichala špendlíkami, aby začala "žiť". Ako mám žiť, keď sa bojím aj samej seba a neviem sa vyjadrovať adekvátne k svojmu veku. Na papier to ide oveľa ľahšie, ale to mi pri nejakých dôležitých pohovoroch, ústnych odpovediach a ústnej maturite nepomôže. Celý život nie je o písaní, ale o schopnsti povedať to. Nie nadarmo som dostala aj ústa na rozprávanie. Alebo sú tie moje len na jedenie? Niekedy mi to tak príde. Ale dosť o svojom živote.

Majte sa fantasticky :D

Hodiny a čas.

31. january 2015 at 20:07 | LinDa
Ahojte.
Pokazený budík sa mi opäť prebral k životu. Utrela som na ňom prach, pohla jednym z troch šróbikov, a opäť začal tikať. Dokonca ukazuje správny čas a ručičky na ňom sa pohybujú ako po masle. Má však jedinú chybu. To, že nikdy nezazvoní. Nastavím si na ňom čas, kedy chcem aby zvonil, natočím ho a čakám. Keď nastane čas zvonenia, nič sa nezmení. Žiadne cŕŕŕŕn. Len tiká ďalej.
Tikanie hodín ma vždy neskutočne upokojovalo. Nevadí mi to ani pri učení, ani pri cvičení. Proste pri ničom. Ale pri iných zvukoch (ako štekanie psa, chrápanie a hlasný rozhovor) by som mohla vraždiť. Mám totiž rada úplné ticho, keď sa potrebujem sústrediť alebo rozmýšĺať. No tikanie bolo pre mňa vždy niečo magické, niečo čo som dokázala pretrpieť, ba dokonca som ho vyžadovala. Bavilo ma počúvať ako všetky hodiny, ktoré máme v dome, súťažili v tikaní. Jedno bolo slabšie, druhé silnejšie, jedno pomalšie, a druhé rýchlejšie, jedno nižšie a druhé vyššie....Mohla by som tak pokračovať donekonečna. Každé hodiny mali svoje špecifické tikanie, a časom som sa ho naučila rozpoznávať. Sadla som si do chodby a počúvala. Bolo to lepšie ako počúvať štebot vtákov.

Vidíte naspodu to Made in Czechoslovakia? Luxus :3 :3 Mimochodom, túto fotku som vám sem už dávala, vtedy keď som si budík zobrala do izby.

Momentálne máme v dome 10 hodín vrátane môjho budíka (nepočítala som hodinky na ruku a digitálne). Aj tak som určite nejaké vynechala. Niektoré sa prestriedali, iné už máme doma 20 rokov. Vždy zaberie veľa práce prestaviť všetkých 10 hodín o hodinu dopredu alebo dozadu pri zmene času. No aj tak sa mi tento výdobytok, ktorý bol vymyslený veľmí dávno, páči. Len škoda, že sa nahradzujú digitálnymi. Tie sa mi nepáčia. Je jednoduhšie povedať dvadsať tridsaťpäť ako päť minút po pol deviatej, ale analogické hodiny sú proste klasika.

Mimochodom, len tak zo zaujímavosti, koľko analogových hodín máte doma vy? :D Aj vám sa spája detstvo s hodinami? (alebo len ja som divná :D :D )


Snehové fotky.

19. january 2015 at 17:19 | LinDa
Sneh sa síce už takmer roztopil, ale túto zimu našťastie bol. Nebolo ho tak veľa ako iné roky (na pomery nášho kraja), ale dalo sa sánkovať a dal by sa postaviť aj snehuliak. My s Monikou sme sa ním tento rok brodili len jedenkrát. Neviem kedy to bolo, pravdepodobne cez prázdniny, ale mala som chuť fotiť zimnú krajinku. S mojim foťákom som neurobila ešte veľa fotiek so snehom, pretože som ho dostala len minulú zimu, a vtedy bolo málo snehu. Tentokrát ich mám trochu viac.
Zobrala som si teda, v ten krásny zasnežený deň, na kopec foťák. Myslela som, že budem mať čo fotiť. "Sneh je čarovný, sneh sa fotí výborne," povedala som si. Ale nakoniec som nenašla až tak veľa objektov na fotenie, pretože sneh všetko zakrýva a všetky scenérie sú v podstate podobné - biele.

Domčeky našej dedinky. Poviem vám, že tam vidno obecný úrad, a dokonca aj žákladnú školu, kde som kedysi chodila. Náš dom je tu tiež, no nepoviem vám, ktorý to je :P




Bolo to v posledný prázdninový deň ráno - čarovný východ slnka.


Páčilo sa mi aké snehové kôpky sa urobili na tých konároch.




A posledné dve fotky na porovnanie. Je krajšia so snehom alebo bez snehu? Myslím, že to bolo fotené na rovnakom mieste. Ale s odstupom pár mesiacov :D



Dnes som si kúpila javorový sirup, konečne. Mala som naň zálusk už dlho. A hneď som ho skúsila s celozrnnými palacinkami. No myslím, že s takými vafľami alebo lievancami bude chutiť ešte lepšie. Opravila som si všetky známky, ktoré sa dali a úspešne. Potešila ma hlavne matematika a fyzika. Všetky tie písomky sa písali v jeden deň, všetky dopadli nad očakávanie. Teda tento týždeň už mám pokoj. Môžem sa naplno venovať fitku, pilates, čítaniu a písaniu. A blogu, samozrejme. Ak nepočítam to doučovanie fyziky, ktoré budem zajtra pravdepodobne robiť. (stanem sa na pár hodín fyzikárkou) Ale to je už maličkosť. Lepšie učiť niekoho, ako učiť seba.
Verím, že aj vy ste si opravili čo sa dalo, a že sa tešíte na polročnú prázdninu. Škoda, že len jednu :( Ale ako tak počítam, za ten deň voľna sa dá stihnúť celkom dosť. Nie len dospať "preučené" noci, ale aj si ísť napríklad zabehať. Presne to urobím.

Arrivederci.

Always take a banana to a party - The Doctor

7. january 2015 at 9:29 | LinDa
Musím stihnúť napísať tento článok ešte skôr ako sa mi opäť zašne škola. Potom budem myslieť už iba na učenie a iné veci, ktoré mi znepríjemňujú život. Mama včera upiekla koláč. A najhoršie na tom je, že je to môj obľúbený tvarohový koláč. Ja ho proste nemôžem jesť, je tam príliš veľa cukru. Nechcem byť plná cukru, a potom plná tuku. Iba som ochutnala, našťastie. A momentálne už naň ani nemám chuť, nechcem naň ani myslieť. Dúfam, že sa raz moja závislosť na sladkom stratí navždy. Dokážem sa vzdať hocičiho, ale sladkostí s bielym cukrom nie. Nechápem, ako mi to predminulý rok išlo. Vydržala som bez sladkostí celé leto 2013 a potom aj polovicu školského roka. A následne som sa k sladkostiam opäť vrátila.

Taký banán je však skvelou náhradou nezdravého cukru, ktorú využívam tak často, ako to len ide. Je to moje najobľúbenejšie ovocie. Najčastejšie si ho dám na raňajky len tak k čiernemu čaju s mliekom, s celozrnnými cereáliami, ovsenou kašou alebo na celozrnnom chlebe vo forme tenkých bledožltých koliečok. Pod nimi je zvyčajne tenká vrstva ricotty. Občas, keď je viac času, robievam aj banánové palacinky, kde ide len jeden popučený banán a dve vajíčka.
Keď si kúpim waflovač, k týmto jedlám sa pridajú aj banánové wafle. A s mojou najbližšou návštevou DMky si domov určite donesiem aj javorový sirup, ktorý bude perfektný na lievance s banánom.

Banana toast
(z weheartit.com)

Na weheartit.com je ohromne veľa fotiek úžasného jedla. Pomaly a isto zisťujem, že by som bez tejto stránky nepoznala tak veľa receptov a kombinácií jedál. Určite by som neskúsila môj obľubený "banán na chlebe". Weheartit zároveň upevňuje môj vzťah medzi zdravým jedlom a mnou. Vždy keď tam prídem, tak na mňa vykukne niečo zdravé a ešte viac ma nakopne, aby som stále jedla tak úžasné jedlá, aké jem. Možno tu niekedy dám aj môj celodenný jedálniček, pretože tu vždy sú len také "útržky". A potom mi píšete, že jem málo. Nejem málo ;)


"Ak radi siahate po banánoch, ste srdeční ľudia ochotní pomáhať druhým. Máte obrovské srdce, do ktorého sa zmestia aj tí, ktorí vás urazili či ponížili. Ste chápajúci a ochotne odpúšťate. Vaša otvorená povaha sa nestretáva zakaždým s podobne milým prístupom, z čoho bývate smutní. Ste citliví a niekedy vám zbytočne chýba sebavedomie."

Podľa neho o vás vaše obľúbené ovocie niečo málo prezradí. Týmto veciam neverím, ale úryvok hovorí presne o mne. Takáto som. Je tam však malý zádrhel. Ľahko odpúšťam, len keď sa mi človek úprimne ospravedlní. Ak nie, tak mu to do konca života nezabudnem. Aj tak mi príde, že pri každom ovocí je napísané skoro to isté. Je to iba taký ťah, aby mal článok vysokú čítateľnosť. Človek sa predsa nedá odhadnúť podľa toho aké ovocie má najradšej.


My, Slováci, máme posledný deň prázdnin. Užite si ho a robte veci, ktoré vás bavia. Určite netrčte len doma. No nezabudnite, že sa treba na zajtra aspoň trochu pozrieť do zošitov, aby ste hneď v prvý deň nedostali 5 za to, že ste všetko zabudli. Niektorí učitelia to chápu, ale niektorí nie. Naša fyzikárka bude stopercentne skúšať.

Papa.

O čo prichádzajú slepci

29. november 2014 at 10:19 | LinDa
"Najkrajšie sú sny s otvorenými očami."

Neznášam otázky typu: Čo bi si robila keby si bola slepá?
Pretože na tieto otázky vidiaci človek nedokáže odpovedať. My si totiž ani nevieme predstaviť ako človek slepý od narodenia uvažuje. Nikdy sme v jeho situácii neboli. Nevieme ako si veci predstavuje, ak to vôbec dokáže. Veď predsa nikdy nič nevidel. Predstavte si, že by ste celý život nič nevideli. Je to krutá predstava. Keby som teraz oslepla a už celý život nič nevidela, asi by som to psychicky nezvládla. Pre tých, ktorí sa tak narodili je to podľa mňa omnoho jednoduhšie, lebo v podstate nevedia o čo prichádzajú. Veľmi to túžia vidieť, ale počas svojho života si už tak nejak vzykli, že to neuvidia. Neviem o tom nič, a nikdy som sa so slepcom nerozprávala, ale myslím, že tí, ktorí oslepli počas života to majú zložitejšie. Polovicu života obdivujete prírodu, čítate knihy alebo internet, pozeráte telku... a zrazu je to preč.

Nevedia aké sú farby, nevedia aký veľký je svet, ako vysoko sú hviezdy, ako magicky vyzerá oheň, či voda, a nevedia čítať.
Samozrejme, aj oni majú svoje písmo. Ale toto písmo sa ovláda na základe hmatu, čo musí byť sakra ťažké. Taktiež nemôžu chodiť bez slepeckých palíc, pokojne sa prechádzať sami v meste alebo prejsť cez cestu. Už radšej nejdem spomínať ďalšie ich obmezdenia, lebo mi vyhŕknu slzy do očí. Osud dokáže byť niekedy poriadne krutý.

Preto radšej napíšem pár dôvodov prečo si treba vážiť našu schopnosť vidieť. Musíme si uvedomiť, že práve my máme to šťastie, že vidíme.

1) Knihy
Och. Knihy, knihy. Túto vec dávam hneď na prvé miesto. Keby som už nemohla čítať knihy z našej knižnice, bola by to pre mňa obrovská strata. Dá sa to síce nahradiť audioknihou, ale to už nie je ono. Najradšej sa predsa číta vlastnými očami zababušená v deke, keď viete ako kniha vyzerá a podľa jej polorozpadnutej obálky môžete odhadnúť koľko ľudí ju už čítalo. Každý kniha má svoj príbeh a históriu. Niekedy tam dokonca nájdem aj poznámky dopísane rukou. Viem, že do kníh z knižnice by sa to nemalo písať, ale vždy ma to poteší. Preto tak milujem knihy z knižnice. Len škoda, že ich potom musím vrátiť :(
Existujú knihy aj v Braillovom písme, ale tie sa dajú ťahšie zohnať a nevyskytujú sa len tak v knižnici. A musíte ich "čítať hmatom".

2) Príroda
Slepcovi môžete donekonečna opisovať ako svet vyzerá. Ako vyzerajú stromy, rieky, moria, jazerá, hory, skaly, tráva,.. A môžete mu aj donekonečna opisovať ako listy v jeseni menia svoje farby, až nakoniec opadajú a potom napadne biely sneh. Aj tak to nikdy nepochopí. Nevie si to predstaviť. Našla som o tom video. Vlatne celý kanál Tommyho Edisona, ktorý je slepý od narodenia a rozpráva o rôznch veciach.

3) Škola
Keď ako deti začnú chodiť do školy, určite sa im ťažko učia všetky tie veci... No je dobre, že majú vlastné školy a že tam medzi ďalšími deťami s podobným zrakovým problémom nie sú v nevýhode.

4) Šport
Šport je ďalšia z vecí, ktorá im ide veľmi ťažko. Niektorí naozaj talentovaní sa dostanú na paralympiádu, a za to ich obdivujem. Ale aj tak sú to väčšinou slabozrakí, ktorí aspoň trochu vidia. Takže tí úplne nevidiaci od narodenia ani nemôžu zistiť, či by ich šport bavil, alebo nie. A tak si teda nemôžu nájsť ten svoj. Na športy, v ktorých som sa našla ja je určite potrebný zrak. Volejbal nemôžete hrať bez toho, aby ste videli loptu. Ale napríklad také pilates by sa dalo cvičiť bez zraku. A aj stacionárny bicykel vo fitku pri troche opatrnosti. Aspoň niečo ;)

5) Nevidia milovaných ľudí
Vzhľad ľudí môžu zisťovať len podľa hmatu. Zistia aké veľké majú uši, tvar lícnych kostí, širku tváre, nos, a podobne. Ale to nestačí. Nevidia úsmev ľudí, "smiech očí" a nevidia svojich rodičov. Predovšetkám nevidia seba. Kým si človeka zapamätajú podľa hlasu, trvá to celkom dlho. A taktiež sa nemôžu tešiť z pekného oblečenia (najmä dievčatá), pretože nevidia či im to pristane a čo vlastne majú na sebe. Na kanále Tommyho Edisona nájdete aj video ako si slepci vyberajú oblečenie. :)

6)Sny
Slepci snívajú tiež. Aj keď pri tom nevidia. V snoch proste len počújú a cítia. Ale sú to veľmi silné emócie. No keď niekto stratí zrak počas života, tak sníva aj s obrazom, pretože si pamätá ako veci vyzerajú.

To by bol koniec článku. Dúfam, že sa vám páčil. Dnes som chcela rozobrať trochu vážnejšiu tému a hádam sa mi ju podarilo rozobrať na jednotku. :D Hádam som tým nikoho nejako neurazila. Ak som napísala niečo zle, tak sa ospravedlňujem. Ja sa v tom nevyznám, nikto z mojich blízkych nie je slepý. Teraz si idem trochu oddýchnuť od písania, lebo mi to zabralo kvantum času a potom pomôžem mame s nejakými domácimi prácami. No dnes sa ešte vrátim :3

Moje staré dizajny.

22. november 2014 at 11:32 | LinDa
Viac ako pol mesiaca za nami a ja som napísala len dva články? Čo sa to deje? Prečo môj blog zrazu začína upadať? Návštevnosť klesá, môj záujem o písanie článkov tiež, originálnosť taktiež klesá. Všetko sa rúca. Asi by to potrebovalo zmenu designu. Pracujem na vianočnom, aby som navodila aspoň nejakú atmosféru. A hneď po Vianociach ho opäť zmením na nový. Myslím, že tento dizajn tu mám najdlhšie. Vždy keď som robila dizajny, mala som ich maximálne dva mesiace a znova som musela urobiť nejaký nový. Dúfala som, že novým prilákam viac návštevníkov a vnesiem tu niečo nové. Trochu som mala pravdu, a trochu som sa mýlila. Záleží predsa na článkoch a ich kvalite, a nie na dizajne. Ale pekný dizajn vždy tak trochu "prinúti" nového návštevníka, aby si prečítal aspoň najnovší článok.

A keď sa bavíme o dizajnoch, rozhodla som sa, že vám predstavím všetky, ktoré mám ešte stále uložené v galérii. Trošku sa tam pohrabem a pospomínam na staré časy. A možno budem sama prekvapená, ak tam nájdem taký, na ktorý si ani nespomínam :)
Ako mnohí viete, môj blog bol zozačiatku o výlučne mačkách. Trvalo mu takmer rok, kým sa tu dostal aj denníček. Prvý denníčkový článok bol Ako bolo u babky napísaný 25. augusta 2012. Ale pravidelnejší denníček som rozbehla až niekedy v marci roku 2013. No nejdem teraz rozoberať históriu blogu. To si necháme na 13.12., kedy bude blog oslavovať už tretie narodeniny. Nikdy som jeho narodeniny nejak špeciálne neoslavovala, minulý rok som na ne dokonca zabudla, ale tento rok sa chystám na dlhý článok o tejto slávnej udalosti. Napíšte mi do komentárov, či sa tešíte a či takýto článok vôbec chcete :D

Toto bol môj prvý dizajn. (Ale v skutčnosti nebol úplne prvý) Bol "extra kvalitný". Obrázky som pravdepodobne spracovala v PowerPoint, pretože tam sú takéto efekty.

Tento už je trochu lepší. Myslím, že urobený v Skicári.

Tento sa mi fest páčil. To písmenko A som upravovala dlho. Našla som ho na bielom pozadí a potom som to pozadie dlho prefarbovala na takúto zelenú. v Skicári :D

Výhody a nevýhody jesene

31. october 2014 at 10:08 | LinDa
Čoraz viac začínam pociťovať nedostatky jesene a blížiacej sa zimy. Jeseň je síce krásne obdobie farenbých listov, príjemného vetríka a hrubých štrikovaných svtrov, ale trvá veľmi krátko. Listom trvá len pár týždňov kým úplne opadajú a potom už len prší a potom sneží. A keď nie je dostatočne nizka teplota na sneženie, tak opäť prší. Neviem ako je to u vás, ale u nás je to presne takto. Vždy som si myslela, že jeseň má viac výhod ako nevýhod, ale postupom času sa menili moje záľuby a pohľad na svet. A tak sa zmenil aj pomer výhod a nevýhod.

Poďme najskôr k tomu, čo mi na jeseni vadí
1. Zlé počasie na šport
Pred dvoma týždňami bolo ešte babie leto, čo je pre mňa vrchol bežeckej sezóny. Tento rok počas babieho leta som bola behávať každý druhý deň približne 7 kilometrov. Vzduch ešte nebol tak ostrý a teplota bola vyhovujúca. No teraz zabehnem jeden kilometer a moje pľúca už nevládzu kvôli ostrému vzduchu. A korčuľovanie je na tom podobne. Cyklotrasa sa šmýka, lebo je tam mokré popadané lístie, ktoré sa už začína rozkladať.
A na cvičenie vo fitku nie je kvôli škole čas, dokonca ani na moje obľúbené karate. Ešte že aspoň pilates si môžem zacvičiť ;)

2. Tma už o piatej
Zo školy prídem okolo pol štvrtej, naobedujem sa, a už sa začína stmievať. Potom sa mi ťažšie učí. Musím mať zasvietené svetlá, čo ma hrozne uspáva. Celý den deň ubehne rýchlejšie a tým pádom toho nestihnem urobiť toľko, koľko by som chcela.

3.Nádcha
Keďže je vonku chladno, ľudia so slabšou imunitou ochoria oveľa ľahšie. Kedysi keď som bola menšia, mala som nádchu celú jeseň a zimu. A na jar knečne prestala. Teraz ju mávam len tak koncom leta, keď sa ochladzuje. A som za to rada, lebo je otravné mať upchatý nos, keď ani kvapky, ani domáca medicína nefunguje :)
V tomto ročnom období už obzvlášť neznášam cestu autobusom, pretože minimálne 50% ľudí tam je nachladnutých.

4. Mŕznutie na zastávke
Môžem si dať hrubý sveter, na to bundu, hrubé ponožky, čiapku na hlavu, rukavice na ruky, a stále mŕznem. Viem, že tento popis sa hodí skôr na zimné počasie, ale v naších zemepisných oblastiach mŕzne aj na jeseň. Každé ráno vidím mráz na tráve a na teplomeri sa zobrazujú mínusové teploty. Niekedy musím na zastávke čakať aj viac ako pol hodiny kým mi pôjde autobus. Hlavne keď idem zo školy a profesori nás pustia trochu neskôr ako sa končí hodina, nestíham môj obvyklý autobus. Hrozné čakanie bolo aj keď som ešte pravidelne chodievala na karate. Tam sme niekedy čakali trištvrte hodiny a odmŕzali nám prsty na rukách aj na nohách :)
Neviem, či som nejaká výnimka, ale mne je zima na ruky aj keď mám rukavice. Máte to aj vy tak?

5. Všade je blato
Tráva pomaly odíde a namiesto nej nastúpi blato. To mi zašpiní topánky a potom si ich musím čistiť. No a ďalšia nevýhoda blata je jeho šmykľavosť. Ľad šmýka určite viac ako blato, ale keď sa pošmyknete na ľade, nemáte bahenné kúpele. Jedine že by veľa toho ľadu bolo blato. :)

Určite to neboli všetky nevýhody. Dalo by sa ich nájsť desiatky. Ale myslím, že tieto sú také základné pre mňa. Ak vás ešte niečo dôležité napadne, pripomeňte mi to do komentárov. Ja totiž zabúdam len na dôležité veci.

Fall❤️
fotky z weheartit.com

A výhodyy?
1. Fotenie
Všetko je krásne farebné a fotí sa geniálne. Farebné kontrasty medzi listami, gaštany, halloweenske tekvice, zapadajúce jesenné slnko, horiace sviečky na cintorínoch....Je tu obrovská hŕba námetov na fotenie. No keď listy opadajú, už je toho menej.

2. Púšťanie šarkana
Toho som nepúšťala asi tri roky, ale stále ho niekde mám zmotaného a som neschopná rozmotať ho :) Keď fúka dobrý vietor, lieta nádherne a je to zábava. Len treba dávať pozor, aby sa nezamotal o strom, čo sa nám tiež už stalo.

3. Čaj popri knihe alebo filme
Čaj pijem celoročne, ale v jeseni si ho užívam dvojnásobne (Síce v zime ho mám ešte radšej). Pozriem si k nemu napríklad Forresta, Pelíšky, Doctora, Sherlocka alebo Nowhere boy, čo som pozerala minule. A knihu prečítam na jeden šup.

Máme niečo spoločné, alebo sa vám niektoré moje výhody či nevýhody zdajú divné? :D

BTW Ráno som sa zobudila a mama ma zavolala nech sa idem na niečo pozrieť. A ukázala mi ako krásne nám začal kvitnúť kaktus. Tak ma napadlo, že urobím článok o naších kaktusoch. Máme ich 18 druhov len na jednom okne.
Cítim sa pri tom ako v praveku.
Máte to niekto doma? Podľa googlu sa to volá Smrdutka pestrá.

Nature.

23. september 2014 at 17:01 | LinDa
Po dlhom čase opäť viem čo je to mať upchatý nos. Nádchu som nemala strašne dávno, ale keďže u nás doma ubúda ovocia a vonku je čoraz chladnejšie, nádcha sa dostavila. Pravdepodobne z toho, ako sme v piatok ráno v chlade čakali 45 minút na autobus, ktorý mal odviesť našu triedu (a ešte pár štvrtákov, ktorí išli s nami) do Martinského divadla. Išli sme tam skôr preto, aby sme si chytili dobré miesto v autobuse. No boli sme tam zbytočne, autobus ešte meškal.
Divadlo bolo super, bol to taký prehľad dejín 20. storočia v celkom vtipnom podaní. Hlavne tam hovorili o prvej a druhej svetovej vojne. Tieto veci ma extrémne zaujímajú, takže som si to užila. Niektorí to videli bezvýznamné, iní nepochopili pointu, ale pre mňa to bolo najlepšie divadlo na akom sme kedy zo školy boli.

A tak teraz sedím doma s červenými očami a červeným nosom, tonou vreckoviek na stole a na zemi, s horúcim Theraflu a chystám sa tu pridať nové fotky. Fotila som vo štvrtok a v nedeľu s Monikou na kopci. Určite tam raz prichystáme "ovocný" piknik.




Čo bolo a čo bude.

21. august 2014 at 19:29 | LinDa
Ehm, hello :)
Toto je skôr taký informačný článok. Bola som v meste dať si opraviť mobil, pretože sa mi kazí. A zistila som, že dať ho opraviť sa neoplatí. Radšej si kúpim nejaký nový. Zatiaľ mám môj starý dobrý (už zlý) Samsung bez wifi. No som rada. Konečne ma nebude rozptyľovať pípajúci messenger :) Myslím, že občas je dobré zbaviť sa mobilu s androidom a wifi. Monika včera povedala, že ten, kto svoj mobil zamkne na tri dni do skrinky a aj ho tam na tie tri dni nechá, nie je závislý. Okey, lenže my nemáme čas skúšať takúto výzvu, evidentne :)

Nekazí sa mi len mobil, ale aj bicykel. Teraz sa vozím na otcovom, z ktorého sa teda mega ťažko vystupuje. A k tomu pripočítajme ešte výdavky za strojček na zuby, ktorý možno budem mať. A treba aj podotknúť, že som si nenašla ani brigádu cez leto. Takže neviem, neviem, koľko peňazí mi ostane, čo mi mama zaplatí, a čo nie. Aj u vás sa všetko takto hromadne kazí? U nás vždy :/

Poznáte tie stánky pri kolotočoch? Toto je z nich. :) Zlaté, ale mainstrímové.
"Meow, meow, meow, i love you," ozvala sa umelá mačka (asi tá väčšia) hneď ako LinDa stlačila malý sivý gombík.


Zajtra som mohla ísť s otcom a celým jeho družstvom na poľnohospodársku výstavu Agrokomplex v Nitre. Ale nakoniec som sa rozhodla, že budem doma. Budú tam totiž samí muži, tak by som sa ževraj nudila. No aj tak verím, že by som si tam niečo našla. Ide môj brat, ktorému dávam foťák. Takže ak tam niečo pekné odfotí, s jeho povolením to tu možno uvidíte. Ale išlo by len o nejaké ziveratá, pár kvetov a hlavne traktory :3 Už mi stačí, že pár hračkárskych z dávnych čias máme ešte doma.

V sobotu bude konečne nová časť Doctora, teda začiatok novej sére s novým Doctorom. Tak strašne som sa chcela pozerať live o 20:15 britského času. Ale som pozvaná na oslavu osemnástky, kde budem aj spať. Takže hádam tú časť niekde nájdem hneď v nedeľu. Dúfam, že bude čas pozrieť si to, pretože ideme na hody a kolotoče. Poznáte to :/ A zastavíme sa aj u babky, ktorá býva nedaľeko. Prežeriem sa nie len na oslave, ale aj u babky.

Táákže. Keďže v sobotu, ani v nedeľu nebudem mať čas, zajtra sa pozriem na vaše blogy. Mám času až až. Zajtrajšok si užijem. Zacvičím si doma nejaké cardio, dokonca si s mamou uvaríme na obed niečo vegetariánske. Mäsoravci budú predsa na výstave ;)
Bola som označená na dva tagy, takže tie tiež v blízkej budúcnosti urobím.

Majte sa krásne.

Námesačnosť.

17. august 2014 at 12:04 | LinDa

Hello.
Chcem to tu obohatiť o trošičku inteligentnejšie informácie. Moja myseľ sa musí naladiť na školu. Nechcem tam po dvoch mesiacoch prísť s prázdnou hlavou. Možno mi písanie tohto článku vráti to pôvodné myslenie. Aj keď, to moje povestné lúštenie krížoviek a sudoku, mi to myslenie ani nezobralo a celé prázdniny si uchovávam všetky svoje vedomosti. Áno, preháňam. Nie všetky. Nepamätám si roky zo svetových dejín, ale niečo o kôrovcoch ešte viem :D A o veľrybách viem všetko čo som mala vedieť. Nie som na tom až tak zle.

Google mi pomohol niečo si o námesačnosti naštudovať. A keďže tam bolo toho naozaj veľa, podelím sa s vami iba o tie najzaujímavejšie informácie, ktorým je ťažko uveriť.
Ľuďom sa pri námesačnosti naštartuje hybnosť motorických svalov a ich správanie je bez vôľovej kontroly. To znamená, že námesačný sa môže posadiť a vstať z postele, znova sa vrátiť alebo zaspať na inom mieste, obliekať sa, chodiť po dome bez toho aby o tom vedel. Môže napríklad omylom vôjsť do inej miestnosti ako chcel. Čo ma najviac prekvapilo je to, že má pri týchto aktivitách otvorené oči. A pochopiteľne neprítomný výraz tváre. Akoby sa pozeral cez steny, či predmety ktoré má v ceste. Ak sa ho na niečo opýtame, môže odpovedať. Vždy som mala takú predstavu, že oči sú zatvorené a ruky pred telom. Takto to poznám napríklad z animovaných rozprávok, ktoré som ako dieťa pozerala. No všetci vieme, že v rozprávkach je to skreslené a iné ako realita.

Untitled
zdroj: weheartit.com

Námesačnosť je najčastejšia u dedí to veku 6 - 12 rokov. Mám šťastie, že toto vekové obdobie som už prekonala. :D No námesačnosť sa môže vyskytovať aj u dospelých ľudí v období mimoriadneho stresu. Takže je možnosť, že budem námesačná v období maturity. :D

Námesačnosti sa dá aj predísť. Nie som si istá, či to funguje vždy, ale je možné to skúsiť. Ísť na wc tesne pred spaním, nejesť a nepiť dve hodiny pred spaním, fyzická aktivita cez deň a relaxácia. Podľa feng-shui by mala hlava pri spánku smerovať na sever.
Čítala som aj to, ako zabrániť nejakému úrazu pri námesačnosti a ako sa správať keď uvidím námesačné dieťa. Niekto hovorí, že ho máme zobudiť, iný hovorí že nie. Takže naozaj sa v tom nevyznám. No keby som sa na mieste rodiča ocitla ja, určite by som ho nechala tak a iba odstránila nebezpečné veci. Pretože podľa mňa by to dieťa dostalo šok, keby som ho zobudila. A ak by som sa ho snažila vrátiť späť do postele, mohlo by si myslieť, že naňho útočím.

Hipster 👌👆
zdroj: weheartit.com

Ja a námesačnosť?
Tieto dve slová nejdú dokopy. Námesačnosťou som nikdy netrpela. Iba strachom z toho, že budem námesačnou. Keď som bola u babky prvýkrát na prázndninách (bola som asi druháčka), bála som sa, že budem námesačná, otvorím okno a vyskočím z neho :) Vtedy bol u babky aj môj brat a taktiež som sa bála, že ma v námesačnosti napríklad zadusí. Znie to smiešne, ale bolo to preto, lebo práve bol spln a jasný mesiac žiaril rovno do našej izby. Neviem síce, či mesiac úplne súvisí s námesačnosťou, ale čítala som, že niektorým ľuďom ovplyvňuje spánok.
Ďalšia taká moja veľmi divná skúsenosť a záhada sa mi stala asi keď som mala 13 rokov. Ráno som sa zobudila a môj vankúš bol v polovici izby, dva metre od mojej postele. A vlastne som si ani neuvedomila, že som spala bez neho. Všimla som si to, až keď som ho videla na zemi. Mama mi povedala, že mi možno spadol, ale vzhľadom na všetky fyzikálne zákony, tak ďaleko spadnúť nemohol. Bola tu len taká možnosť, že by som ho zahodila sama. Lenže vôbec si to nepamätám. Buď som bola námesačná, alebo som mala nejaký živý sen a vplyvom neho som ho odhodila :) Divný a zaujímavý zážitok.

Tak to je všetko k tejto téme. Zdroje mám z rôznych stránok. Je ich veľa, takže odkazy vám tu nedám. Ale najviac informácií mám zo stránky zdravie.sk.

Dúfam, že sa vám tento "múdry" článok páčil. Trebalo odbočiť od pre mňa typických článkov.
Boli ste niekedy námesační? ALebo niekto z rodiny? Máte nejakú vtpnú príhodu? Sem s ňou.

August (?)

2. august 2014 at 10:40 | LinDa
Hello.

(Vaša Linda práve otvára svoj zápisníček, aby zistila, čo vám to vlastne chcela napísať.)
Pomaly som dokončila dneskajšiu rannú prácu, ale to nie je všetko čo dnes musím urobiť. Ešte mám poupratovať obývačku, izbu, možno okartačovať ďalší koberec a potom to najdôležitejšie - ísť na korčule :) Včera nám to priveľmi nevyšlo, zas bola búrka a len tak tak som stihla dojsť domov. Darča už nestihla. Neznášam tieto letné búrky, ktoré sú skoro každý deň. Počas búrky sedím doma pri čaji a dokážem lúštiť krížovky aj tri hodiny vkuse. Potom sa rozhodnem, že si idem zacvičiť aspoň doma, keďže vonku je na to príliš mokro.
A keďže je stále to leto, pýtam sa vás jednu otázku: Ako znie leto?
Nad svojou odpoveďou som toto leto dlho neváhala. Hneď mi prebleslo mysľou, že určite aj pre viacerých znie ako hromy a blesky. Aj keď vlastne blesky nepočuť, no mne stačí, že ich vidím. Búrka je pre mňa niekedy aj kreatívna. Napadol na nový nápad na tričko. Len budem potrebovať poriadne veľký zemiak. Budem ním pečiatkovať :)

Hlavný bod tohto trochu informačného a málinko nezmyselného článku je táto fotka. S Monikou sme urobili The Beatles foto cover. Nezľaknite sa mojej prasacej tváre, je priveľmi naklonená dozadu a tie nosné dierky sú hrozné.


Originál, podľa ktorého sme sa nechali inšpirovať. Myslím, že je z weheartit.com


Včera ráno sme boli s bratom sami doma. Ani babka tu nebola. Vyhovovalo nám to a pozvali (?) sme si Moniku, aby nám robila menšiu spoločnosť. Veď to poznáte, počas roka takýchto dní nie je veľa. Teda hlavne keď žijete s babkou dôchodkyňou, ktorá stále sedí doma.
Hrali sme hru. Aký? Kto? Čo robí? Prečo? Kde? Dúfam, že ju poznáte, lebo potom by bolo zbytočné to sem dávať. Ale princíp vám ešte jednoducho vysvetlím. Kadý jeden hráč má papierik a tam píše odpovede na spomínané otázky. Ale po každej otázke si hráči papieriky vymenia. Na konci tak potom vzniknú smiešne kombinácie (hrr, viem, že neviem vysvetľovať).
Za najsmiešnejší papierik zo včerajška považujem tento.

Oslintaná (to vážne? :O)
Mirka (čiže ja)
mláti sa so starostom
lebo vypil tonu mlieka
v obchode

Nebolo by to až tak smiešne, keby som sa v tom nevidela. Sorry, ale aby pil starosta v obchode mlieko (tonu mlieka), to je neslušné. Je to na bitku :)

(LinDa pátra v mobile po nejakej fotke, ktorú by tu mohla ukázať. A nejakú aj našla)
Naša retro obývačka.

Možno ste si všimli, že som prestala pridávať kapitoly môjho príbehu. Už dlho som uvažovala, že si na literárnu tvorbu vytvorím samostatný blog. A stalo sa. Skopírovala som tam všetky predchádzajúce kapitoly a je tam aj nová. Takže ak ste tento príbeh čítali, môžete pokračovať tam. TU JE ODKAZ.

Zadiaľ addio :)

Básnim.

9. july 2014 at 12:51 | LinDa
Básnim báseň bez názvu. Mala som ju hotovú za 5 minút. Pokojne by som vám vysvetlila aj jej význam, ale bolo by to nadlho. Chcem vám teda len napísať, že verím, že blogovať neprestanem pokiaľ to len pôjde. Baví ma to. Už od začiatku. Moja najdlhšia pauza od blogovania bola len týždeň. Pred dvoma rokmi a pol som dokonca písala články aj keď ich nikto nečítal. Boli to články o mačkách. A mačiek sa u nás vystriedalo veľa od tej doby. Rozmýšľala som, že blog presťahujem na inú adresu. Nepáči sa mi názov Allm, ktorý ani neviem čo znamená. Je to zhluk písmen, ktoré nič neznamenajú. Vymyslela som to preto, lebo pred dvoma rokmi a pol som ešte nevedela o čom blog bude. Mal byť o mačkách. To mu vydržalo rok a pol. Minulé leto sa k tomu pridal denníček a teraz je to prevažne o ňom.
Ale blog nepresťahujem. Pretože tu má za tie roky už vybudovanú návštevnosť, návštevníkov, etc. Ale strašne ma štve ten názov. Hrr.

Teraz o básni. Predposledná strofa (o vypustení duše) má znamenať to, že keby ma nápady opustili, zničilo by ma to :D
Začítajte sa...

Hlava plná nápadov,
vraví LinDa stroho.
Musí za to ďakovať,
veru ich má mnoho.

Táto báseň ďakovná,
napadla ma teraz.
Stále budem blogovať,
pripomínam neraz.

Tuto krásny komentár,
tamto pochvál veľa.
Ďakujem vám, ľudia,
toto som vždy chcela.

A keď múza písania,
raz ma opustí,
zničí ma to doslova,
dušu vypustím.

Slov už toľko stačí len,
nikdy vám neodídem.
<3

Chvíľka poézie je na konci. Hodilo by sa to pridať dajakú fotku, aby článok nebol taký prázdny. Ale môj foťák zíva prázdnotou. Sú tam jedine fotky mačiek, ktoré si šetrím do samostatného článku. Tak tu teda máte niečo z weheartit.com

Untitled

V celom článku bude Liebster blog award od Eliza. Odpovedala som len na otázky. Nič viac ;)

Popíšem vám obyčajný deň !

25. june 2014 at 19:56 | LinDa
O pol štvrtej ráno začínam vnímať svet. Budím sa veľmi pomaly. Otvorím oči a keď vidím, že je ešte tma, znova ich zavriem. Ale už by som rada vstávala. Môj ubolený chrbát z príliš mäkkého matraca už nevydrží ďalej leažať. Nakoniec ešte zadriemem, ale opäť ma niečo zobudí:
"Tu du du du, " ozýva sa mobil, ktorý mi oznamuje, že mám vybitú baterku. Sakra. Zasa mi nabíjačka prestala nabíjať. Posadím sa teda a napravím ju. Už nabíja. Ľahnem si a snažím sa zaspať. Ide to, ale nie je to tuhý nočný spánok. Spím, no pritom vnímam realitu a aj obrazce v mojej hlave, na ktoré si za pár minút už nespomeniem. Budík mi zvoní o pol šiestej. Som rada, že konečne zazvonil. Vstávam. Hľadám svoje papuče a keď ich nenájdem, bosá prídem do kuchyne. Na sporáku sa varia vajíčka, ale nikde nikoho. Mama bude vonku, ostatní ešte spia. Sadnem si na stoličku a zapnem si wi-fi. Čakám kým sa mi načíta. Ale je to zbytočné, pretože ešte nie je zapnuté. Vykašlem sa na to a mobil odložím. Sedím a pozerám na vajíčka, ktoré sa začínajú variť.

Mama tu stále nie je. Potrebujem niečo sladké, tak si pri čakaní na sľúbené vajička dám lyžičku medu. Hneď je lepšie. A hneď príchádza mama, ktorá ich olúpe a jedno mi podá. Dám si ho na tanier spolu s polovicou žemle.
Keď je všetko poctivo zjedené, nachystám si malú svačinku do školy. Ovocie do plastového boxu.

Svieža voda v kúpelni mi poriadne rozlepí oči. Nalíčim sa len trochu. Obyčajná riasenka, korektor a púder navrch mi vydržia celý deň. Oblečiem si prvé čo nájdem a čo som už dlho oblečené nemala.

Vyrážam do školy. Skoro sa zabudnem učesať. Tak sa teda vrátim k zrkadlu, pričom si všimnem tie hrozné kruhy pod očami, ktoré korektor nezakryl úplne dôkladne.

Účes sa mi nevydarí, lebo ho robím narýchlo. Dva vrkôčiky po bokoch hlavy zopnuté vzadu a ostatné vlasy rozpustené. Mama mi povie, že to nemám krivo, tak spokojne odchádzam do školy. Autobus stihnem len tak. Zas je plný. Stojím. Pri prudších zákrutách prevalcujem polovicu ľudí. Našťastie na zastávke pri nemenovanej drevárskej škole vystúpi polovica ľudí a uvoľní sa miesto. Ideme si sadnúť - ja a ďalšie kamarátky z dediny.


Do kopca kráčam spolu so študentmi iných škôl, ktoré sú poblízku. Tí však pomaly odbočujú. Najskôr z hotelovky doľava, potom z obchodky doprava. A my gymáci stále pokračujeme až kým nedôjdeme k cieľu celí zadýchaní. Prezujeme sa, zamkneme skrinky a ideme do tried.
Vyučovanie začne o 8:00.

Náš triedny nás občas príde pozrieť cez prestávku. Je to niečo ako náhrada za triednícku hodinu. Sme leniví ju mať normálne, prestávky slúžia zatiaľ dokonale. Dozvedáme sa, že si budem musieť zmazať môj nápis THE BEATLES na lavici, ktorý som písala spolu s Majkou. Zosmutniem, že tento "odkaz" nemôžem nechať budúcim prvákom, ktorí budú sediet v našej lavici.
"To nemôžeme zmazať. Ako bude ďalšia generácia gymnazistov vedieť čo majú počúvať? " šepnem Majke.
Škola končí.
Bežíme, aby sme stihli autobus, no pri skrinkách je nával a jediné čo počujem sú nadávky. Keď sa prezujem a prederiem pomedzi rozprávajúcich sa študentov, ucítim červtvý vzduch.
A voľnosť. Bus je pomerne prázdny. Sadnem si a počúvam hudbu.

Doma ma čaká obed. Som hladná ako vlk, zjem ho na jeden šup. Potom sa konečne poteším, že je zapnuté wi-fi, tak skontrolujem všeky sociálne siete a web stránky. Monika mi píše. Chce ísť von. Tak teda von ideme. Najskôr prechádzka, potom bicykel a nakoniec sa usadíme v parku.



Fotíme sa, smejeme sa, diskutujeme....




Len veľmi ťažko sa mi potom ide domov. Ideme veľmi pomaly, často sa zastavíme, ale vieme že čas plynie aj tak ďalej. Treba sa učiť a robiť iné povinnosti. Aspoň sa pozriem do zošitov, aj keď z nechuťou (vlastne teraz už nie, keď je koniec roka). Hneď ako ma to prestane baviť, cvičím pilates. Minimálne pol hodiny. Vyšťavím sa pri tom, najem sa a opäť pokračujem. Prichádza ďalšia pauza pri facebooku a blogu. A následne (iba ak mám náladu) niečo vyrábam. Náramky, krabičky, upravujem oblečenie, alebo píšem či kreslím.

Keď zapadne slnko, učím sa.
K tomu veľa nepoviem, učenie je unavujúce.
Osprchujem sa a moja posledná aktivita je čítanie. Niekedy až do pol dvanástej kým pri tom nezaspím. Zasvietené svetlo, hlava na knihe. Za pol hodinu sa zobudím, odložím knihu, zhasnem svetlo a spím ďalej.

KONIEC | KONEC | THE END | ENDE

Rozpísala som sa, viem. Takto vyzerá môj obyčajný deň. Ako určite viete, každý deň sa nedá robiť to isté. Preto to je to len "priemer". WOW, priemer. Som fakt hrdá, že viem urobiť priemer na môj obyčajný deň. Fotky sú všetky z mobilu. Niektoré z Retricy.
Páči sa vám môj účes? Ten ktorý ževraj nie je nakrivo. :D

BTW - už mám vlastné DIY The Beatles tričko. Pravdepodobne bude v ďalšom článku.

Strawberry fields.

8. june 2014 at 11:38 | LinDa
Ahojte,
tento článok pojmeme tak jahodovo. A pustíme si k tomu vhodnú pieseň.


Jahody sú vynikajúce ovocie. Mám obrovské šťastie, že bývame v dome so záhradou, kde si ich môžem veselo pestovať. Domáce, mierumilovné a bio jahody bez postrekov sú predsa najlepšie. Pokiaľ ich nenapadnú škodcovia. (To sa nám stalo len raz, pred pár rokmi).

Začneme históriou tohto osviežujúceho ovocia červenej fraby:
Už človek z doby kamennej jedol divo rastúce jehody. V Starovekom Ríme boli pestované ako lahôdkové ovocie. Neskôr ich pestovali mnísi v kláštoroch jedli sa na zámkoch v Západnej Európe. Do Európy boli dovezené po objavení Ameriky v 17. storočí a začali sa pestovať nové odrody, čoraz väčšie a šťavnatejšie. Na vzniku súčasných jahôd sa podieľal záhradník Ľudovíta XV, ktorý takto vyšľachtil novú odrodu - Jahodovník ananasový.
Jahody ako liek:
Obsahujú vitamím A, E, C a B. Aj keď sú sladké, majú pomerne nízky obsah cukru a nízku kalorickú hodnotu. Sú to prírodné antioxidanty, pomáhajú s trávením, kontrolujú hladinu cholesterolu a sú vhodné pri diétach. Ale pozor, ako aj iné ovocie, nie je odporúčené jesť ich večer.

Tak čo? zobrali ste si niečo z tohto kútika histórie a medicíny ? ;) Tiež som sa toho pri hľadaní informácií veľa dozvedela.
Dnes som tak trochu chodila s foťákom a fotila som si naše jahodové polia (máme ich dve) a vo foťáku som našla aj fotku, keď naše jahody ešte kvitli. No a nesmú chýbať ani moje raňajky.

Kvitnúce jahodové polia. Opäť sa mi podarilo odfotiť chrobáčika. Už tretíkrát, kedy som si to všimla až pri prezeraní fotiek vo foťáku.

Už dozriejavúce jahody. (táto fotka sa mi nepáči -_-)

A nakoniec moje dneskajšie raňajky. Jahody a ovsená kaša. (ešte som mala tri dlhé piškóty, ale pššššt)

Moja Darča má rada tú jahôdkovú chuť. Výlet milulé leto na korčuliach, pri ktorom sme zbierali jahody bol nezabudnuteľný. A ľudia sa potom na nás pozerali že kam sa s tými korčulami trepeme. Ešte že išiel okolo môj brat, ktorý nám ich zopár odtrhol odtiaľ kam sa naše korčule nedostali. Darča je proste jahôdková kráľovná (alebo prinzezná, podľa toho na čo sa cíti viac ;) ). Jahôdkové cukríky, cereálie, minerálky, presnídavky a čerstvé či mrazené jahody k nej patria. A rovnako aj červená farba.

A nakoniec inšpirácia z weheartit.com. Nemohla som si dovoliť vynechať túto časť. Je to moja najobľúbenejšia stránka s obrázkami. Musím užnať, že jahody tam sú ovela lákavejšie ako tie moje.

Place, where i feel the best Strawberry NOM | via Tumblr Instagram Yummy Mh..

Užite si slnečné dni. Ja momentálne len športujem a športujem (a potom s čudujem že moje návštvenosť klesá, keď tu nie som). Náš výlet so Duchonky (konečne som si našla ako sa to tam volá) sa zrušil, nakoniec ideme podľa nášho starého plánu. Len na chatu zopár km od mojej dedinky, kam sa dá od nás prejsť aj peši cez hory.

Lúči sa vaša LinDa☮ , ktorá si pridala k svojej prezývke znak mieru.

(Moje pravé meno Miroslava v preklade znamená Mier slávi.)

Jednorožec a osa [týždeň piaty] !!!

29. april 2014 at 18:11 | LinDa
Ahojte,
minulý týždeň som si teda dala vo výzve za úlohu nakresliť aspoň jednu kresbu. Myslím, že toto sa dá považovať za kresbu.
Dokonca som si s tým dala aj trochu námahy. Maľovala som to... dlho :D Neviem presne ten čas, ale stihla som si pri tom vypočuť 4 celé albumy a zabralo mi to celé sobotňajšie predpoludnie.

Zvolila som tému Jednorožec a osa. Prečo? Pretože siedma časť v štvrtej sérii Doctora Who sa tak volala. A preto, lebo som to deň pedtým znova pozerala. Milujem tú časť, lebo Doctor a Donna opäť nesklamali humorom a objavila sa tam aj Agatha Christie. Ľudia budú čítať jej knihy aj za milióny rokov.

V seriáli bola zlá aj osa, aj jednorožec. Ale pre zmenu som aspoň jednorožca nakreslila ako kladnú postavu :D


Bližší pohľad...




Predloha [po kliknutí sa otvorí zdroj obrázkov]:


Spokojnosť: Som spokojná s farebnosťou a vôbec som nečakala že by to mohlo takto super dopadnúť. Už dlho som nekreslila a bála som sa, že som to úplne zabudla. Teraz si to asi vyvesím na stenu a nabudúce plánujem nakresliť Tardis :D A páči sa mi aj ten strašideľný výraz osy.
Nespokojnosť: A nespokojná som s pozadím a bleskami. To som kreslila ako posledné a tak trochu som sa ponáhľala, lebo na stole v kuchyni som už mala nachystaný obed. A nepáčia sa mi zadné nohy jednorožca a zle vytieňovaná tráva. Ale čo už.

Zopár animácií z časti Jednorožec a osa. Aby ste napríkad vedeli ako naozaj vyzerá obria osa :D A hlavne pre pobavenie.


zdroje animácií: tumbrl.com a rebloggy.com

Už pôjdem. Ešte ma čaká učenie chémie a zajtra idem po škole do mesta. Predtým vsak do knižnice.
Zajtrajšok si proste musím užiť. Vo štvrtok sme všetci doma - štátny svatok. To znamená, že mi odpadnú dve hodiny informatiky ;)

Ďakujem vám za návštevnosť, komentáre a zopár tajomných návštevníkov :3
A teraz úprimne, páči sa vám aspoň trochu kresba? :D

 
 

Advertisement

© LinDa
Zákaz kopírovnaia článkov a mojich fotiek. Keby predsa len hej, tak sa najskôr ozvi na e-mail uvedený v menu.

Príď zas :D